Básničky
Posielam Ti pusinku, sladkú a nie malinkú, posielam ich rovno päť, vrátiš mi ich rýchlo späť?
Keď sa Ti celý svet zrúti, keď sa ti smútok do srdca vrúti, keď máš pocit, že nepomôže ti nič, keď cítiš, že život si na teba uplietol bič, keď máš pocit, že umieraš, keď sa už ani neusmievaš, keď srdce ti krváca, keď nebaví ťa žiadna práca, keď prehľad o svete strácaš, keď záchvaty plaču mávaš, keď ťa nič nebaví, keď máš pocit, že každý sa len na tebe zabaví, keď pomaly umieraš, keď len o smrti spievaš, keď stále len plačeš a naňho myslíš, že tým svôj bôl zmažeš, keď najradšej iba spíš, tak za to môže len a len on, ten mužský tvor!
Už nikdy mi nedá pusu na líčko, už nikdy nepovie : "Ľúbim ťa moje zlatíčko", už nikdy nebudem cítiť jeho pier dotyk, mám z toho riadny pomyk. A to ma štve na tom všetkom, že stanem sa toho svedkom, keď ľúbiť inú bude, budem sa musieť tváriť, že som v kľude, aj keď opak pravdou je a moje srdce zamreje. Bude sa mi zdať že z toho nie je úniku a v duši mojej kútiku, pomyslím na smrť, že iba tak sa dá uniknúť!
Vyschnuté ruže neradostné sa predtým leskli ako vo sne, keď som ich s láskou kládla do vázy, netušiac, že sa všetko pokazí. A z pripomienky našich stretnutí dnes padá k zemi lupeň zvädnutý. Tá chvíľa bolí a tŕň trhá ju, vyschnuté ruže, ktoré trvajú. Telefón no niet komu volať, neviem ho z mysle vygumovať. Raz jeho meno spoznalo som a šepkala ho nežným hlasom, len som ho spoznala a už koniec bol, so sebou svoje meno odniesol a tak tu teraz smutná, skrehnutá , nečinne zízam, sedím bez hnutia. Pohľad sa znovu potkne o kvety a hádžem ruže navždy do smetí...